„Poznačila ho najmä skúsenosť zo slumov. Chodil medzi ľudí a stretol sa tam so všetkým – biedou, hriechom, zločinnosťou. Nepozeral sa na to z katedry profesora, ale každému sa díval do očí. Videl príbeh človeka, ktorý sa dostal na dno spoločnosti“, o zomrelom pápežovi Františkovi hovorí František Mikloško. „Tam vznikali jeho slová: „Kto som ja, aby som súdil túto prostitútku alebo tohto zločinca?“ Priblížil nám videnie Krista, ktorý nás raz bude súdiť a uvidí celý náš život so všetkými pádmi aj možnosťami. Toto bol revolučný pohľad“, dodáva.
Revolúcia nežnosti, milosrdenstvo ako cesta, pre cirkev volanú vykročiť na periférie. Nielen svoje vlastné, ale i k životným situáciám ľudí, ktorých spoločnosť akoby vypľúvala. Jeho „kto som, aby som súdil“. Či obraz osamoteného muža v bielom v černi svätopeterského námestia, ktorý žehná svetu v pandémii.
Pápež František.
Prvý jezuita na Petrovom stolci, paradoxne s menom zakladateľa františkánov. Lebo – „nezabudni na chudobných“, čo mu to kládol na srdce priateľ.
Je rok, čo sa svet dozvedel o jeho „odchode do domu Otca“, ako to svetu odkomunikoval Kevin Farrell v pozícii kamerlenga kardinálskeho zboru. Len hodiny po tom, ako svetu udelil pápežské požehnanie Urbi et orbi. Po týždňoch na nemocničnom lôžku.
Až z jeho závetu vyšlo najavo, že svoje utrpenie obetoval za mier a bratstvo medzi národmi. Vo svete, ktorý horel vojnami.
Čo po Františkovi pretrvalo aj rok od jeho smrti? A čím zostáva inšpiráciou?
O Františkovi s Františkom. O pápežovi Františkovi s Františkom Mikloškom, tvárou prednovembrovej tajnej cirkvi, dnes parlamentným poslancom.
Pripravil Jaroslav Barborák.
Österreich