To je vrchol!

Nie všetky príbehy z hôr musia byť o extrémnych výkonoch. Niekedy sú tie najinšpiratívnejšie príbehy práve o ľuďoch, ktorí nikdy neboli turisti. Mirka mala dlhé roky skôr alergiu na šport než chuť podávať výkony. Napriek tomu si počas pandémie zmyslela, že sama prejde hrebeň Malej Fatry. Bez skúseností, bez turistickej minulosti – a dokonca aj napriek tomu, že nezvláda výšky.
V tejto epizóde sa rozprávame o tom, čo človeka privedie k rozhodnutiu vyraziť prvýkrát sám do hôr, kde prichádzajú krízy a ako sa dajú prekonať. Aj o tom, prečo niekedy paradoxne pomáha, keď o všetkých možných problémoch dopredu veľa neviete.
Je to epizóda pre všetkých, ktorých hory lákajú, ale zatiaľ váhajú. Pre tých, ktorí čakajú na správny moment, správnu partiu alebo viac skúseností.
Možno totiž platí jednoduchá vec: lepší čas ako teraz neexistuje. Vypočujte si viac.

Našim hosťom je Mišo Gabriž – účastník piatich expedícií na osemtisícovky. Viackrát bol nad hranicou 8000 metrov. Nikdy nestál na vrchole. Jeho osobná hranica je jasná: nepoužiť pomocný kyslík. Aj keď je dostupný. Aj keď by to znamenalo summit.
Rozprávame sa o zóne smrti, o rozdieloch medzi 7000 a 8000 metrov, o chvíľach, keď telo chradne a hlava kričí „stačí“. O tom, prečo je úspešná expedícia iba tá, z ktorej sa všetci vrátia. Mišo spomína aj prvozostup severnou stenou Dhaulágirí a momenty, keď ho zachránil “autopilot”.
Nie je to epizóda o výkonoch. Je to rozhovor o hraniciach. O rozhodnutiach. A o cene, ktorú si každý z nás platí po svojom.

Dnes sa cesta pod Everest často skracuje lietadlom. My sa tam však vyberieme pešo – po starej Hillaryho ceste, ktorou kedysi kráčali prví objavitelia Himalájí. Zabudnutý úsek medzi Kathmandu a Luklou je pomalý, málo frekventovaný a autentický. Bez davov, bez angličtiny, bez signálu. Len hory, dediny a pocit, že cestuješ v čase.
Rozprávame sa o Himalájach pred dvadsiatimi rokmi a o tom, čo zo starého kúzla hôr prežilo dodnes. Prečo môže byť táto cesta zaujímavejšia než samotný Everest Base Camp, ako vyzerá pomalá a prirodzená aklimatizácia a prečo sa oplatí vyraziť na jeseň, mimo hlavnej sezóny.
Zastavíme sa na Gokyo Ri s ľadovcovými jazerami, pod masívom Annapurny aj na trojdňovom raftingu v Himalájach. A na záver nazrieme do Tibetu – do Lhasy, Potály a kláštorov, kde sa hory miešajú s fascinujúcou kultúrou.
Niektoré veci sa už v horách nevrátia. Stále sa však dá cestovať pomalšie, po vlastných a inšpirovaný starými dobrodruhmi – a zažiť Himaláje tak, ako ich dnes už takmer nik nezažije.

Hikemates sú prvý digitálny turistický oddiel na Slovensku a zároveň najväčší – s viac než 3500 členmi po celej krajine. Sú však oveľa viac než len združenie turistov: stavajú dizajnové horské útulne, opravujú chodníky a mostíky a zlepšujú infraštruktúru, z ktorej profitujú všetci návštevníci hôr.
V podcaste sa rozprávame o tom, ako sa z pôvodného technologického nápadu stal silný komunitný projekt, ktorý do hôr prilákal mladú generáciu a mení spôsob, akým funguje turistika na Slovensku. Čo všetko za tým je a ktoré digitálne trendy v horách šéfa Hikemates doslova vytáčajú, sa dozviete v podcaste:

Čo sa deje s hlavou vo výške 6 500 metrov, keď je zima, málo kyslíka a človek sotva premýšľa? Väčšina ľudí tam rieši prežitie. Náš hosť si sadol za šachovnicu.
Lukáš Baránek má 22 rokov a v Himalájach odohral šachovú partiu, ktorou posunul hranice možného. Svetový rekord je zatiaľ v procese uznania, ale úprimne – o rekord mu nikdy nešlo. Šach bol len nástroj.
V podcaste sa bavíme o tom, ako sa z nešportového chalana vypracoval na himalájske šesttisícovky, prečo neznáša pretekanie s inými, prečo je Liptov ideálne ihrisko na tréning a ako mu šach pomáha plánovať hory aj život.
Cieľ má jednoduchý: dostať mladých ľudí od obrazoviek von – k pohybu, prírode a výzvam, ktoré dávajú zmysel. Aj keby sa to malo začať jednou partičkou šachu v prírode…