Zvedavosť

Keď sme v minulosti chceli zefektívniť pestovanie plodín a stromov, zdalo sa nám ako dobrý nápad oddeliť ich a vysadiť veľké oblasti vždy len jedným druhom.

Moderná veda však ukazuje, že aj keď sa o takéto monokultúrne púšte možno jednoduchšie stará, konečný vplyv na živočíchy, zadržiavanie vlahy či celkový zisk je takmer vždy horší, než keď sa na jednom mieste pestuje viacero druhov, prípadne rastliny s drevinami či so zvieratami.

V Arboréte Mlyňany dnes vedci na experimentálnom poli skúmajú prínosy agrolesníctva. Skombinovali agát, levanduľu a poľnohospodárske plodiny a sledujú, ako táto forma pestovania vplýva na okolitú prírodu, zadržiavanie oxidu uhličitého či kvalitu výsledných surovín.

„Agrolesnícke modely vám ornú pôdu o nejakú plochu zmenšia, v prípade nášho experimentu je to vlastne o štvrtinu, ale celkový ekonomický benefit býva 1,2 až 1,4-násobne väčší než v prípade pestovania nejakej plodiny na čistej ornej pôde,“ hovorí Peter Ferus z Oddelenia dendrobiológie Ústavu ekológie lesa SAV, ktorý projekt Living Lab vedie.

„Mnoho ľudí to ani nevie, ale vo svojich záhradkách taký malý inovatívny systém už pravdepodobne majú,“ dodáva vedec.

Systém, ktorý vedci navrhli, je zároveň regeneratívnym, čiže využíva bezorbové postupy, organické hnojenie a minimalizuje chémiu pri pestovaní.

V rozhovore sa dozviete:

že inovatívne systémy vlastne pochádzajú zo stredoveku;

prečo vedci vybrali do svojho systému práve agát;

ako levanduľa ochraňuje rastliny pred škodcami;

ako vplýva kombinácia stromov a plodín na ich kvalitu;

čo si z tohto výskumu môžu zobrať malí záhradkári.

Približne pred 7 500 rokmi sa po Európe začali rozširovať prví farmári a zakladať malé osady. Jedno z najväčších nájdených osídlení založili na území dnešných Vrábľov pri Nitre, kde už roky prebieha archeologický výskum.

Ľudia, ktorí patrili do takzvanej kultúry lineárnej keramiky, boli v rámci svojej doby veľmi úspešní, no po približne štyristo rokoch sa vytratili.

O tom, čo sa v tom období dialo, nám môže viac prezradiť nález osemdesiatich piatich bezhlavých tiel, ktoré archeológovia našli v priekope oddeľujúcej jednu osadu od ďalších dvoch. Výskum vo Vrábľoch koncom minulého roka zaujal aj prestížny časopis Science.

„Prvá dôležitá otázka je, či tam vôbec došlo k násiliu. Chýbajú nám totiž lebky a práve na hlave sa v antropológii a archeológii najčastejšie nachádzajú stopy po smrteľných úderoch,“ hovorí antropologička a bioarcheologička Zuzana Hukeľová, ktorá nájdené kosti skúma.

Dodáva, že mohlo ísť aj o rituály spojené s vtedajšími klimatickými zmenami.

„Možno sa domáci potrebovali chrániť a verili, že ak niekoho alebo niečo obetujú, situácia sa napraví. My to dnes vnímame cez svoju perspektívu, keď už prírodným javom rozumieme. Oni však napríklad pri búrke nevedeli, čo ju spôsobuje: či sa niekto hnevá, či bude trvať večne alebo či ich zabije,“ vysvetľuje vedkyňa, ktorá pôsobí na Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Univerzite v Kieli v Nemecku.

Takýto pocit ohrozenia v prípade dlhodobejších zmien mohol byť podľa nej spúšťačom rituálov a následných násilných udalostí.

Lekár a vedec Tim Spector v knihe Jedlom k lepšiemu životu – kuchárska kniha spája najnovšie poznatky o výžive, črevnom mikrobióme a zdraví s osobným príbehom a radosťou z varenia. Ukazuje, prečo je jedlo oveľa viac než len palivo pre telo, ako naše chute formujú spomienky a emócie a ako možno vedeckú teóriu premeniť na jednoduché a chutné jedlá, ktoré podporujú dlhodobé zdravie. Prečítajte si ukážku z nej vrátane dvoch jednoduchých receptov.

Aj v roku 2026 bude veda venovať množstvo pozornosti vývoju umelej inteligencie. Teoretický fyzik a popularizátor Samuel Kováčik hovorí, že určite uvidíme veľké zmeny, len zatiaľ nevieme, ktorým smerom pôjdu.

„Jedna možnosť je, že sa to rozbehne a výrazne zmení trh práce. Druhá možnosť je, že sa ukáže, že ide o preceňovanú slepú cestu. Nie umelá inteligencia ako technológia, ale náš prístup k nej. Napríklad zistíme, že musíme nejako zmeniť jej architektúru, do ktorej sú už investované miliardy dolárov,“ vysvetľuje zakladateľ projektu Vedátor.

Hovorí aj o možnosti, že veľké jazykové modely prestanú byť lacnou zábavkou, a keď budete chcieť vedieť, ako uvariť zemiaky, budete sa to opäť pýtať Googlu. „Chatbot na to možno odpovie zaujímavejšie, ale energeticky to stojí osem- až deväťkrát viac,“ hovorí.

So Samuelom Kováčikom sme sa rozprávali aj o ďalších sľubných trendoch v medicínskom, vo vesmírnom či v energetickom výskume.

V rozhovore sa dozviete:

ktoré lieky navrhnuté AI pôjdu do klinického testovania;

ako môže génová terapia liečiť dedičné choroby či znížiť cholesterol;

prečo od chatbotov dostanete lepšie odpovede, keď ste k ním slušní;

ako môže zo škrtov v USA prosperovať európska a čínska veda;

ako budú vyzerať vesmírne misie;

či bude už konečne jadrová fúzia

a aká je pravdepodobnosť, že v roku 2026 nájdeme dôkaz mimozemského života.

Každú sekundu prúdi cez naše telo približne sto biliónov neutrín - základných častíc, z ktorých sa skladá náš vesmír.

Väčšina z nich prichádza zo Slnka a cez všetko na Zemi prechádzajú nebadane, keďže s hmotou interagujú extrémne slabo.

Vďaka tomu vyzerajú v podstate rovnako a nesú tie isté informácie, ako keď sa narodili vo hviezdach či iných vesmírnych telesách. Na to, aby sme z nich vydolovali vzácne informácie, však potrebujeme neutrína zmerať.

„S experimentmi preto musíme ísť do podzemia, aby sme odfiltrovali väčšinu ostatných častíc, ktoré nedokážu prejsť masou hornín nad laboratóriom,“ hovorí fyzička a geologička Lívia Ľudhová, ktorá sa roky podieľala na talianskom podzemnom experimente Borexino a aktuálne zbiera dáta aj na detektore JUNO v Číne, ktorý je v prevádzke od leta 2025.

Keby sme viac porozumeli neutrínam, mohlo by to nám to napríklad pomôcť vysvetliť, prečo vo vesmíre takmer úplne prevažuje hmota.

„Stále nevieme, prečo sú veľké objekty stvorené len z hmoty a nie z antihmoty. Prečo nemáme napríklad antihmotové Slnko, stôl alebo mimozemšťanov. Teda v súčasnosti si myslíme, že ich nemáme, ale nevieme, kam antihmota zmizla,“ hovorí slovenská vedkyňa, ktorá pôsobí v GSI Helmholtz centre pre výskum ťažkých iónov v Darmstadte a je profesorkou na Univerzite Johannesa Gutenberga v Mainzi.

 V podcaste sa dozviete aj:

ako neutrína menia „príchute“;

prečo je problém namerať neutrína, ktoré vznikli pri Veľkom tresku;

ako fyzikom napadlo, že množstvo vecí vo vesmíre sa dá vysvetliť neviditeľnými časticami;

aké technológie boli vyvinuté kvôli neutrínovým detektorom;

ako vyzerajú detektory v Číne, Taliansku či na Antarktíde.